keyboard_tab Contratti digitali 2019/0770 SK

(11) V tejto smernici by sa mali stanoviť spoločné pravidlá pre určité požiadavky týkajúce sa zmlúv medzi obchodníkmi a spotrebiteľmi o dodávaní digitálneho obsahu alebo digitálnej služby.

  Na tento účel by sa mali v plnej miere harmonizovať pravidlá týkajúce sa súladu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby so zmluvou, prostriedkov nápravy v prípade nesúladu alebo nedodania a spôsobov uplatnenia týchto prostriedkov nápravy, ako aj úpravy digitálneho obsahu alebo digitálnej služby.

  Plne harmonizované pravidlá týkajúce sa niektorých základných prvkov spotrebiteľského zmluvného práva by mali uľahčiť podnikom, najmä MSP, ponúkať ich výrobky v iných členských štátoch.

  Plne harmonizované hlavné pravidlá by mali priniesť spotrebiteľom vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a vyššiu prosperitu. Členským štátom sa v rozsahu pôsobnosti tejto smernice bráni v tom, aby stanovili ďalšie formálne alebo hmotnoprávne požiadavky. Členské štáty by napríklad nemali stanoviť pravidlá prenesenia dôkazného bremena odlišné od tých, ktoré sú stanovené v tejto smernici, alebo povinnosť spotrebiteľa informovať obchodníka o nesúlade v určitej lehote.

(13) Členské štáty majú takisto naďalej možnosť napríklad upraviť pohľadávky spotrebiteľa voči inej tretej strane, než je obchodník, ktorý dodáva alebo sa zaväzuje dodať digitálny obsah alebo digitálnu službu, ako je napríklad vývojový pracovník, ktorý nie je zároveň obchodníkom podľa tejto smernice.

(14) Členské štáty by tiež mali mať možnosť napríklad regulovať dôsledky nedodania alebo nesúladu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby v prípade, že príčinou takéhoto nedodania alebo nesúladu je prekážka, ktorá je mimo kontroly obchodníka a ak od obchodníka nebolo možné očakávať, že prekážke zabráni alebo ju odstráni alebo jej následky, ako napríklad v prípade vyššej moci.

(15) Členské štáty by mali mať tiež možnosť napríklad upraviť práva zmluvných strán pozastaviť plnenie ich povinností alebo časti povinností, kým si povinnosti nesplní druhá strana.

  Napríklad, členské štáty by mali mať možnosť upraviť otázku, či v situáciách, keď došlo k nesúladu, má spotrebiteľ nárok pozastaviť zaplatenie ceny alebo jej časti, až kým obchodník neuvedie digitálny obsah alebo digitálnu službu do súladu, alebo či je obchodník oprávnený pozastaviť akúkoľvek náhradu spotrebiteľovi v súvislosti s ukončením zmluvy, až kým spotrebiteľ nesplní svoju povinnosť stanovenú v tejto smernici vrátiť hmotný nosič obchodníkovi.

(16) Členské štáty by tiež mali mať naďalej možnosť rozšíriť uplatňovanie pravidiel tejto smernice na zmluvy, ktoré sú vylúčené z rozsahu pôsobnosti tejto smernice, alebo takéto zmluvy upraviť iným spôsobom.

  Napríklad, členské štáty by mali mať možnosť rozšíriť ochranu, ktorú spotrebiteľom poskytuje táto smernica, aj na fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú spotrebiteľmi v zmysle tejto smernice, ako sú napríklad mimovládne organizácie, začínajúce podniky alebo MSP.

(17) Vymedzenie pojmu spotrebiteľ by sa malo vzťahovať na fyzické osoby konajúce na účely, ktoré sa netýkajú ich obchodnej ani podnikateľskej činnosti, remesla ani povolania. Členské štáty by však mali mať naďalej možnosť určiť v prípade dvojúčelových zmlúv, pri ktorých sa zmluva uzavrie na účely, ktoré patria čiastočne do rámca obchodnej činnosti príslušnej osoby a čiastočne ho presahujú a obchodný účel je obmedzený tak, aby nebol v celkovom kontexte zmluvy prevládajúci, či by mala byť uvedená osoba považovaná za spotrebiteľa a za akých podmienok.

(18) Táto smernica by sa mala vzťahovať na každú zmluvu, v rámci ktorej obchodník dodáva alebo sa zaväzuje dodávať digitálny obsah alebo digitálnu službu spotrebiteľovi.

  Poskytovatelia platforiem by sa mali podľa tejto smernice považovať za obchodníkov, ak konajú na účely súvisiace so svojou vlastnou obchodnou činnosťou a ako priamy zmluvný partner spotrebiteľa pre dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. Členské štáty by mali mať naďalej možnosť rozšíriť uplatňovanie tejto smernice na poskytovateľov platforiem, ktorí nespĺňajú požiadavky na to, aby boli považovaní za obchodníkov podľa tejto smernice.

(24) Digitálny obsah alebo digitálne služby sa často dodávajú aj vtedy, ak spotrebiteľ neplatí ako cenu peňažnú úhradu, ale poskytuje obchodníkovi osobné údaje.

  Takéto obchodné modely sa už v rôznych formách používajú na značnej časti trhu.

  Hoci sa v plnej miere uznáva, že ochrana osobných údajov je základným právom, a preto osobné údaje nemožno považovať za komoditu, táto smernica by mala zabezpečiť, aby mali spotrebitelia v kontexte takýchto obchodných modelov nárok na zmluvné prostriedky nápravy.

  Táto smernica by sa preto mala uplatňovať na zmluvy, podľa ktorých obchodník dodáva alebo sa zaväzuje dodávať digitálny obsah alebo digitálnu službu spotrebiteľovi a spotrebiteľ poskytuje alebo sa zaväzuje poskytovať osobné údaje.

  Osobné údaje by sa obchodníkovi mohli poskytnúť buď v čase uzavretia zmluvy alebo neskôr, napríklad keď spotrebiteľ poskytne obchodníkovi súhlas s tým, že obchodník použije akékoľvek osobné údaje, ktoré môže spotrebiteľ nahrať alebo vytvoriť s použitím digitálneho obsahu alebo digitálnej služby.

  V práve Únie o ochrane osobných údajov sa stanovuje úplný zoznam právnych dôvodov zákonného spracúvania osobných údajov.

  Táto smernica by sa mala uplatňovať na každú zmluvu, v rámci ktorej spotrebiteľ dodáva alebo sa zaväzuje dodať osobné údaje obchodníkovi.

  Táto smernica by sa napríklad mala uplatňovať v prípadoch, keď si spotrebiteľ otvorí účet na sociálnych médiách a poskytuje meno a e-mailovú adresu, ktoré sa používajú na iné účely, než je len dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby alebo na iné účely, než je dodržiavanie zákonných požiadaviek.

  Rovnako by sa mala uplatňovať na prípady, keď spotrebiteľ udelí súhlas s tým, aby obchodník použil akýkoľvek materiál, ktorý predstavuje osobné údaje, ako sú fotografie alebo príspevky, ktoré spotrebiteľ nahrá, na marketingové účely. Členské štáty by však mali mať naďalej možnosť určiť, či sú splnené požiadavky na vytvorenie, existenciu a platnosť zmluvy podľa vnútroštátneho práva.

(25) V prípade, keď sa digitálny obsah a digitálne služby nedodávajú výmenou za cenu, táto smernica by sa nemala uplatňovať na situácie, keď obchodník zhromažďuje osobné údaje výlučne s cieľom dodať digitálny obsah alebo digitálnu službu, alebo výlučne na účel splnenia zákonných požiadaviek.

  Takéto situácie môžu zahŕňať napríklad prípady, keď registráciu spotrebiteľa vyžadujú platné zákony z dôvodu bezpečnosti a na identifikačné účely.

  Táto smernica by sa takisto nemala uplatňovať na situácie, keď obchodník zhromažďuje iba metaúdaje, ako sú informácie týkajúce sa zariadenia spotrebiteľa alebo histórie prehľadávania, s výnimkou prípadov, keď sa táto situácia považuje za zmluvu podľa vnútroštátneho práva.

  Nemala by sa uplatňovať ani na situácie, keď je spotrebiteľ bez uzavretia zmluvy s obchodníkom vystavený reklamným oznamom výlučne s cieľom získať prístup k digitálnemu obsahu alebo digitálnej službe. Členské štáty by však mali mať naďalej možnosť rozšíriť uplatňovanie tejto smernice na takéto situácie alebo situácie, ktoré sú vylúčené z rozsahu pôsobnosti tejto smernice, upraviť iným spôsobom.

(58) Členské štáty by mali mať naďalej možnosť upravovať vnútroštátne premlčacie doby.

  Takéto premlčacie doby by však nemali byť prekážkou toho, aby si spotrebitelia mohli uplatňovať svoje práva počas celého obdobia, počas ktorého je obchodník zodpovedný za nesúlad.

  Preto aj napriek tomu, že táto smernica by nemala harmonizovať začiatok plynutia vnútroštátnych premlčacích dôb, mala by zabezpečiť, aby takéto doby stále umožnili spotrebiteľom uplatňovať prostriedky nápravy za akýkoľvek nesúlad, ktorý sa prejaví aspoň počas obdobia, počas ktorého je obchodník zodpovedný za nesúlad.