keyboard_tab Contratti di vendita di beni conformi 2019/0771 SK

(3) S cieľom dosiahnuť skutočný jednotný digitálny trh, zvýšiť právnu istotu a znížiť transakčné náklady, najmä pre malé a stredné podniky (ďalej len „MSP“), by sa mali harmonizovať určité aspekty týkajúce sa zmlúv o predaji tovaru, pričom základom je vysoká úroveň ochrany spotrebiteľa.

(7) Existujúce rozdiely môžu mať na podniky a spotrebiteľov nepriaznivý vplyv.

  Podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 (5) musia podniky, ktoré orientujú svoje činnosti na spotrebiteľov v iných členských štátoch, zohľadniť záväzné pravidlá zmluvného práva krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa.

  Keďže uvedené pravidlá sa v jednotlivých členských štátoch líšia, podnikom môžu vznikať dodatočné náklady.

  Mnohé podniky môžu preto uprednostňovať pokračovanie v obchodovaní na domácom trhu alebo iba vývoz do jedného alebo dvoch členských štátov.

  Uvedená voľba minimalizácie vystavenia sa nákladom a rizikám spojeným s cezhraničným obchodom má za následok stratu príležitostí pre obchodnú expanziu a pre dosiahnutie úspor z rozsahu.

  Obzvlášť sú tým dotknuté MSP.

(10) Táto smernica by sa mala vzťahovať na pravidlá, ktoré sa uplatňujú na predaj tovaru vrátane tovaru s digitálnymi prvkami, len pokiaľ ide o kľúčové prvky zmluvy potrebné na prekonanie prekážok na vnútornom trhu súvisiacich so zmluvným právom.

  Na tento účel by sa mali plne harmonizovať pravidlá týkajúce sa požiadaviek na súlad, prostriedkov nápravy dostupných pre spotrebiteľov v prípade nesúladu tovaru so zmluvou a hlavných podmienok ich uplatnenia, a mala by sa zvýšiť úroveň ochrany spotrebiteľa v porovnaní s úrovňou ochrany poskytovanou v smernici 1999/44/ES.

  Plne harmonizované pravidlá týkajúce sa niektorých základných prvkov spotrebiteľského zmluvného práva by uľahčili podnikom, najmä MSP, ponúkať ich výrobky v iných členských štátoch.

  Plne harmonizované hlavné pravidlá by mali priniesť spotrebiteľom vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a vyššiu prosperitu.

(12) Táto smernica by sa mala uplatňovať len na hmotné hnuteľné predmety, ktoré predstavujú tovar v zmysle tejto smernice. Členské štáty by preto mali mať možnosť upravovať zmluvy o predaji nehnuteľného majetku, ako napríklad obytné budovy, a jeho hlavné prvky, ktoré majú predstavovať hlavnú časť takéhoto nehnuteľného majetku.

(13) Táto smernica a smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/770 (6) by sa mali navzájom dopĺňať.

  Zatiaľ čo smernica (EÚ) 2019/770 stanovuje pravidlá pre určité požiadavky týkajúce sa zmlúv o dodávaní digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb, v tejto smernici sa stanovujú pravidlá pre určité požiadavky týkajúce sa zmlúv o predaji tovaru.

  S cieľom splniť očakávania spotrebiteľov a zabezpečiť jasný a jednoduchý právny rámec pre obchodníkov s digitálnym obsahom alebo digitálnymi službami, smernica (EÚ) 2019/770 sa uplatňuje na dodávky digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb vrátane digitálneho obsahu, ktorý sa dodáva na hmotnom nosiči, ako sú DVD, CD, USB kľúče a pamäťové karty, ako aj na samotný hmotný nosič za predpokladu, že hmotný nosič slúži výlučne ako nosič digitálneho obsahu.

  Táto smernica by sa naopak mala uplatňovať na zmluvy o predaji tovaru vrátane tovaru s digitálnymi prvkami, ktorý na plnenie svojich funkcií vyžaduje digitálny obsah alebo digitálnu službu.

(15) Táto smernica by sa mala uplatňovať na zmluvy o predaji tovaru, vrátane tovaru s digitálnymi prvkami, v prípade ktorých by absencia začleneného alebo prepojeného digitálneho obsahu alebo digitálnej služby zabránila tovaru plniť jeho funkcie a za predpokladu, že uvedený digitálny obsah alebo digitálna služba sú dodávané spolu s tovarom na základe kúpnej zmluvy týkajúcej sa tohto tovaru. Či je dodanie začleneného alebo prepojeného digitálneho obsahu alebo digitálnej služby súčasťou kúpnej zmluvy s predávajúcim by malo závisieť od obsahu danej zmluvy.

  To by malo zahŕňať začlenený alebo prepojený digitálny obsah alebo digitálne služby, ktorých dodávanie je výslovne vyžadované v zmluve.

  Malo by to tiež zahŕňať kúpne zmluvy, ktoré možno chápať ako zmluvy upravujúce dodanie špecifického digitálneho obsahu alebo špecifickej digitálnej služby, pretože tieto sú pre tovar rovnakého druhu bežné a spotrebiteľ by ich mohol vzhľadom na charakter tovaru odôvodnene očakávať, zohľadňujúc akékoľvek verejné vyhlásenia vydané predávajúcim alebo v jeho mene, alebo inými osobami v rámci predchádzajúcich článkov reťazca transakcií vrátane výrobcu.

  Ak sa napríklad inzerovala hybridná televízia ako zahŕňajúca konkrétnu video aplikáciu, uvedená video aplikácia by bola považovaná za súčasť kúpnej zmluvy.

  Malo by to platiť bez ohľadu na to, či sa digitálny obsah alebo digitálna služba predinštaluje v tovare samotnom alebo sa musí následne stiahnuť na iné zariadenie a s tovarom sa len prepojí.

  Napríklad smartfón by sa mohol podľa kúpnej zmluvy dodávať s normalizovanou predinštalovanou aplikáciou, ako je budík alebo fotoaparát. Ďalším možným príkladom sú inteligentné hodinky.

  V takomto prípade by sa hodinky samotné mali považovať za tovar s digitálnymi prvkami, ktorý môže svoje funkcie plniť iba prostredníctvom aplikácie, ktorá sa poskytuje na základe kúpnej zmluvy, ale spotrebiteľ si ju musí stiahnuť do smartfónu; aplikácia by potom bola prepojeným digitálnym prvkom.

  Malo by to platiť aj vtedy, ak začlenený alebo prepojený digitálny obsah alebo digitálnu službu nedodáva predávajúci sám, ale ho podľa kúpnej zmluvy dodáva tretia strana.

  Aby sa zamedzilo neistote pre predajcov i pre spotrebiteľov, v prípade pochybností o tom, či dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby je súčasťou kúpnej zmluvy, by sa mali uplatňovať pravidlá tejto smernice.

  Okrem toho, založenie dvojstranného zmluvného vzťahu medzi predávajúcim a spotrebiteľom, ktorého súčasťou je dodanie začleneného alebo prepojeného digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, by nemalo byť ovplyvnené skutočnosťou, že na to, aby mohol spotrebiteľ využívať digitálny obsah alebo digitálnu službu, musí súhlasiť s licenčnou zmluvou s treťou stranou.

(18) Touto smernicou by nemalo byť dotknuté vnútroštátne právo v rozsahu, v akom príslušné otázky nie sú upravené v tejto smernici, najmä pokiaľ ide o otázky zákonnosti tovaru, škody a aspektov všeobecného zmluvného práva, ako je napríklad uzavretie, platnosť, neplatnosť alebo účinky zmlúv.

  To isté by malo platiť vo vzťahu k dôsledkom ukončenia zmluvy a určitým aspektom súvisiacim s opravou a výmenou tovaru, ktoré nie sú upravené touto smernicou.

  Pri úprave práva zmluvných strán pozastaviť plnenie ich záväzkov alebo ich časti, kým si záväzky nesplní druhá strana, by členské štáty mali mať naďalej možnosť upravovať podmienky a spôsoby týkajúce sa odloženia zaplatenia ceny spotrebiteľom. Členské štáty by tiež mali mať naďalej možnosť upravovať nárok spotrebiteľa na náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia tejto smernice zo strany predávajúceho.

  Touto smernicou by tiež nemali byť dotknuté ani vnútroštátne pravidlá, ktoré sa osobitne netýkajú spotrebiteľských zmlúv a stanovujú špecifické prostriedky nápravy v prípade určitých typov nedostatkov, ktoré v čase uzavretia kúpnej zmluvy neboli zjavné, predovšetkým vnútroštátne ustanovenia, ktorými sa môžu ustanovovať osobitné pravidlá zodpovednosti predávajúceho za skryté vady.

  Touto smernicou by nemali byť dotknuté ani vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa stanovujú mimozmluvné prostriedky nápravy spotrebiteľa v prípade nesúladu tovaru vo vzťahu k osobám v predchádzajúcich článkoch reťazca transakcií, ako sú napríklad výrobcovia alebo iné osoby, ktoré plnia záväzky takýchto osôb.

(20) Členské štáty by mali mať naďalej možnosť regulovať povinnosti predávajúceho týkajúce sa poskytovania informácií v súvislosti s uzavretím zmluvy alebo jeho povinnosťou upozorniť spotrebiteľa napríklad o určitých vlastnostiach tovaru, vhodnosti materiálov, ktoré poskytol spotrebiteľ, alebo možných nevýhodách vyplývajúcich zo špecifických požiadaviek spotrebiteľa, napríklad jeho požiadavky použiť pri šití večerných šiat špecifickú látku.

(21) Členské štáty by naďalej mali mať možnosť rozšíriť uplatňovanie pravidiel tejto smernice na zmluvy, ktoré sú vylúčené z rozsahu pôsobnosti tejto smernice, alebo takéto zmluvy upraviť iným spôsobom. Členské štáty by napríklad naďalej mali mať možnosť rozšíriť ochranu priznanú spotrebiteľom na základe tejto smernice aj na fyzické alebo na právnické osoby, ktoré nie sú spotrebiteľmi v zmysle tejto smernice, ako sú napríklad mimovládne organizácie, začínajúce podniky (startupy) alebo MPS.

(22) Vymedzenie pojmu spotrebiteľ by sa malo vzťahovať na fyzické osoby konajúce na účely, ktoré sa netýkajú ich obchodnej ani podnikateľskej činnosti, remesla ani povolania.

  V prípade dvojúčelových zmlúv by však členské štáty tiež mali mať naďalej možnosť stanoviť, ak sa zmluva uzavrie na účely čiastočne v rámci a čiastočne mimo obchodnej činnosti príslušnej osoby a ak obchodný účel je obmedzený tak, aby neprevažoval v celkovom kontexte zmluvy, či a za akých podmienok by sa takáto osoba tiež mala považovať za spotrebiteľa.

(23) Táto smernica by sa mala vzťahovať na každú zmluvu, v rámci ktorej predávajúci prevádza alebo sa zaväzuje previesť vlastníctvo tovaru na spotrebiteľa.

  Poskytovatelia platforiem by mohli byť považovaní za predajcov podľa tejto smernice, ak konajú na účely, ktoré sa týkajú ich vlastného podnikania a ako priami zmluvní partneri spotrebiteľa pri predaji tovaru. Členské štáty by mali mať naďalej možnosť rozšíriť uplatňovanie tejto smernice na poskytovateľov platforiem, ktorí nespĺňajú požiadavky na to, aby boli považovaní za predávajúceho podľa tejto smernice.

(26) Tovar by preto mal spĺňať požiadavky, na ktorých sa v kúpnej zmluve dohodli predávajúci a spotrebiteľ.

  Takéto požiadavky by sa mohli okrem iného vzťahovať na kvantitu, kvalitu, druh a opis tovaru, jeho vhodnosť na konkrétny účel, ako aj dodanie tovaru s dohodnutým príslušenstvom a pokynmi.

  Požiadavky uvedené v kúpnej zmluve by mali zahŕňať požiadavky vyplývajúce z predzmluvných informácií, ktoré v súlade so smernicou 2011/83/EÚ tvoria neoddeliteľnú súčasť kúpnej zmluvy.

(28) Vzhľadom na to, že začlenený alebo prepojený digitálny obsah alebo digitálne služby sa neustále vyvíjajú, predajcovia sa môžu so spotrebiteľmi dohodnúť, že im poskytnú aktualizácie pre takýto tovar.

  Aktualizácie dohodnuté v kúpnej zmluve môžu skvalitniť a zlepšiť prvok digitálneho obsahu alebo digitálnej služby tovaru, rozšíriť ich funkcie, prispôsobiť ich technickému pokroku, chrániť ich pred novými bezpečnostnými hrozbami alebo môžu slúžiť na iné účely.

  Súlad tovaru s digitálnym obsahom alebo digitálnymi službami, ktoré sú súčasťou tovaru alebo sú s ním prepojené, by sa preto mal posudzovať aj vo vzťahu k tomu, či sú prvok digitálneho obsahu alebo digitálnej služby tovaru aktualizované v súlade s kúpnou zmluvou.

  Nedodanie aktualizácií, ktoré boli dohodnuté v kúpnej zmluve, by sa malo považovať za nesúlad tovaru.

  Okrem toho by sa za nesúlad tovaru mali považovať aj chybné alebo neúplné aktualizácie, keďže uvedený stav by znamenal, že takéto aktualizácie sa nevykonali spôsobom stanoveným v kúpnej zmluve.

(31) V prípade tovaru s digitálnymi prvkami, pri ktorom sa začlenený alebo prepojený digitálny obsah alebo digitálna služba dodávajú v rámci jediného dodania, predávajúci by mal byť zodpovedný v zásade iba za nesúlad, ktorý existuje v čase dodania.

  V súvislosti s povinnosťou poskytovať aktualizácie by sa však mala zohľadňovať skutočnosť, že digitálne prostredie akéhokoľvek takéhoto tovaru sa neustále mení.

  Aktualizácie sú preto nevyhnutným nástrojom, ktorý zabezpečuje, že tovar je schopný fungovať rovnakým spôsobom ako v čase dodania.

  Navyše platí, že tovar s digitálnymi prvkami nie je na rozdiel od tradičného tovaru úplne oddelený od sféry predávajúceho, pretože predávajúci alebo tretia osoba, ktorá dodáva digitálny obsah alebo digitálnu službu na základe kúpnej zmluvy, dokáže aktualizovať tovar na diaľku, zvyčajne cez internet.

  Preto, ak sa digitálny obsah alebo digitálna služba dodáva v rámci jediného dodania, predávajúci by mal byť povinný poskytovať aktualizácie potrebné na zachovanie súladu tovaru s digitálnymi prvkami počas doby, ktorú môže spotrebiteľ odôvodnene očakávať, a to aj v prípade, keď bol tovar v súlade v čase dodania.

  Doba, počas ktorej môže spotrebiteľ odôvodnene očakávať prijímanie aktualizácií, by sa mala posudzovať na základe druhu a účelu tovaru a digitálnych prvkov, pričom by sa mali zohľadniť okolnosti a povaha kúpnej zmluvy.

  Spotrebiteľ by zvyčajne očakával, že bude aktualizácie dostávať aspoň počas doby, počas ktorej predávajúci nesie zodpovednosť za nesúlad, pričom v niektorých prípadoch by spotrebiteľ mohol odôvodnene očakávať aj dlhšiu dobu, napríklad najmä v súvislosti s bezpečnostnými aktualizáciami.

  V iných prípadoch, napríklad pokiaľ ide o tovar s digitálnymi prvkami, ktorého účel je časovo obmedzený, by sa povinnosť predávajúceho poskytovať aktualizácie za bežných okolností obmedzila na uvedený čas.

(32) Na účely dosiahnutia udržateľnejších modelov spotreby a obehového hospodárstva je potrebné zabezpečiť dlhšiu trvanlivosť tovaru.

  Podobne je na účely zvýšenia dôvery vo fungovanie vnútorného trhu nevyhnutné, aby sa na trh Únie nedostávali nevyhovujúce výrobky, a to posilnením dohľadu nad trhom a aby sa hospodárskym subjektom poskytli správne stimuly.

  Prijímanie právnych predpisov Únie zameraných na konkrétne výrobky je preto v tomto smere najvhodnejším spôsobom ako zaviesť požiadavky na trvanlivosť a iné požiadavky vzťahujúce sa na určité druhy alebo skupiny výrobkov pri využití upravených kritérií.

  Táto smernica by preto mala dopĺňať ciele uvedené v takýchto právnych predpisoch Únie zameraných na konkrétne výrobky a mala by zahŕňať životnosť ako objektívne kritérium na posudzovanie súladu tovaru. Životnosť by v tejto smernici mala odkazovať na schopnosť tovaru zachovať si svoje požadované funkcie a výkonnosť v rámci bežného používania.

  Aby bol tovar v súlade, mal by mať životnosť, ktorá je bežná pre tovar rovnakého druhu a ktorú môže spotrebiteľ odôvodnene očakávať vzhľadom na povahu konkrétneho tovaru vrátane možnej potreby primeranej údržby tovaru, napríklad pravidelných prehliadok alebo výmeny filtrov v aute, a na všetky verejné vyhlásenia akejkoľvek osoby tvoriace prepojenie v reťazci transakcií alebo v jej mene.

  Pri posudzovaní by sa mali zohľadňovať aj všetky ostatné relevantné okolnosti, ako je napríklad cena tovaru a intenzita alebo frekvencia používania tovaru zo strany spotrebiteľa.

  Navyše, pokiaľ sú v predzmluvnom vyhlásení, ktoré je súčasťou kúpnej zmluvy, uvedené osobitné informácie o životnosti, spotrebiteľ by mal mať možnosť spoľahnúť sa na ne ako na súčasť subjektívnych požiadaviek súladu.

(35) Súlad by sa mal vzťahovať na vecné aj právne vady.

  Obmedzenia vyplývajúce z porušenia práv tretej strany, predovšetkým práv duševného vlastníctva, by mohli zabrániť použitiu tovaru v súlade so zmluvou alebo takéto použitie obmedziť. Členské štáty by mali zabezpečiť, aby mal spotrebiteľ v takýchto prípadoch nárok na prostriedky nápravy z dôvodu nesúladu, ako sa stanovuje v tejto smernici, pokiaľ vnútroštátne právo nestanovuje v takýchto prípadoch neplatnosť zmluvy alebo jej zrušenie.

(36) S cieľom zabezpečiť dostatočnú pružnosť, napríklad v súvislosti s predajom použitého tovaru, by zmluvné strany mali mať možnosť odchýliť sa od objektívnych požiadaviek na súlad stanovených v tejto smernici.

  Takéto odchýlenie by malo byť možné, len ak bol o ňom spotrebiteľ osobitne informovaný a s takouto odchýlkou vyjadrí osobitný súhlas, a to mimo iných vyhlásení alebo dohôd a aktívnym a jednoznačným spôsobom.

(38) Táto smernica by nemala upravovať význam pojmu „dodanie“, ktorý by sa mal ponechať na vnútroštátne právo, predovšetkým pokiaľ ide o otázku, čo musí predávajúci urobiť, aby splnil svoju povinnosť dodať tovar.

  Odkazmi na čas dodania tovaru v tejto smernici by navyše nemali byť dotknuté pravidlá prenosu rizika stanovené v smernici 2011/83/EÚ a vykonávané v práve členských štátov.

(41) Aby sa zabezpečila právna istota pre predávajúcich a celková dôvera spotrebiteľov v cezhraničné nakupovanie, je potrebné stanoviť dobu, počas ktorej má spotrebiteľ nárok na prostriedky nápravy v prípade akéhokoľvek nesúladu, ktorý existoval v čase relevantnom pre stanovenie súladu.

  Vzhľadom na to, že veľká väčšina členských štátov pri vykonávaní smernice 1999/44/ES stanovila dobu dvoch rokov a účastníci trhu v praxi považujú uvedenú dobu za primeranú, mala by sa zachovať.

  tá istá doba by mala platiť v prípade tovaru s digitálnymi prvkami.

  Ak sa však v zmluve stanovuje nepretržité dodávanie počas viac ako dvoch rokov, spotrebiteľ by mal mať nárok na prostriedky nápravy v prípade akéhokoľvek nesúladu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ku ktorému dôjde alebo ktorý sa prejaví počas lehoty, počas ktorej sa podľa zmluvy má dodávať digitálny obsah alebo digitálna služba.

  Aby sa zabezpečilo, že členské štáty budú disponovať flexibilitou v súvislosti so zvyšovaním úrovne ochrany spotrebiteľov v ich vnútroštátnom práve, členské štáty by mali mať možnosť stanoviť dlhšie doby zodpovednosti predávajúceho, ako sú lehoty stanovené v tejto smernici.

(42) Z dôvodov súladu s existujúcimi vnútroštátnymi právnymi systémami by členské štáty mali mať možnosť stanoviť buď to, že predávajúci je zodpovedný za nesúlad, ktorý sa prejaví v rámci špecifickej doby, pričom táto možnosť by prípadne mohla byť spojená s premlčacou dobou, alebo to, že na prostriedky nápravy dostupné spotrebiteľovi sa uplatňuje len premlčacia doba.

  V prvom prípade by členské štáty mali zabezpečiť, aby sa doba zodpovednosti predávajúceho neobchádzala premlčacou dobou pre prostriedky nápravy dostupné spotrebiteľovi.

  Preto aj napriek tomu, že by sa touto smernicou nemal harmonizovať začiatok plynutia vnútroštátnych premlčacích dôb, mala by zabezpečiť, aby takéto premlčacie doby neobmedzili právo spotrebiteľov uplatňovať prostriedky nápravy pri akomkoľvek nesúlade, ktorý sa prejaví v dobe, keď predávajúci nesie zodpovednosť za nesúlad.

  V druhom prípade by členské štáty mali mať možnosť zachovať alebo zaviesť len premlčaciu dobu pre prostriedky nápravy dostupné spotrebiteľovi bez zavedenia špecifickej doby, počas ktorej sa nesúlad musí prejaviť nato, aby zodpovednosť niesol predávajúci.

  S cieľom zabezpečiť, aby boli spotrebitelia chránení rovnako aj v takýchto prípadoch, by členské štáty mali zabezpečiť, aby v prípade, keď sa uplatňuje iba premlčacia doba, malo by to spotrebiteľom stále umožniť uplatňovať prostriedky nápravy pri akomkoľvek nesúlade, ktorý sa prejaví aspoň počas doby stanovenej v tejto smernici ako doba zodpovednosti.

(44) Táto smernica by nemala upravovať podmienky, podľa ktorých sa môže doba zodpovednosti stanovená v tejto smernici alebo premlčacia doba pozastaviť alebo prerušiť. Členské štáty by preto mali mať možnosť stanoviť pozastavenie alebo prerušenie doby zodpovednosti alebo premlčacej doby, napríklad v prípade opravy, výmeny alebo rokovaní medzi predávajúcim a spotrebiteľom s cieľom urovnať spor zmierom.

(46) Členským štátom by sa malo umožniť zachovať alebo zaviesť predpisy stanovujúce, že na to, aby spotrebiteľ mohol uplatniť svoje práva, musí informovať predávajúceho o nesúlade v lehote nie kratšej ako dva mesiace odo dňa, keď spotrebiteľ zistil takýto nesúlad. Členským štátom by sa malo umožniť zabezpečiť, aby spotrebitelia mali vyššiu úroveň ochrany tým, že takúto povinnosť nezavedú.

(47) S cieľom zvýšiť právnu istotu a odstrániť jednu z hlavných prekážok vnútorného trhu by táto smernica mala v plnej miere harmonizovať prostriedky nápravy, ktoré má spotrebiteľ k dispozícii v prípade nesúladu tovaru, ako aj podmienky, za ktorých možno takéto prostriedky nápravy uplatniť.

  Spotrebitelia by v prípade nesúladu mali mať predovšetkým nárok na uvedenie tovaru do súladu alebo na primeranú zľavu z ceny alebo na ukončenie zmluvy.

(48) Pokiaľ ide o uvedenie tovaru do súladu, spotrebitelia by mali mať možnosť voľby medzi opravou a výmenou.

  Umožnenie spotrebiteľom požadovať opravu by malo podporiť udržateľnú spotrebu a mohlo by prispieť k dlhšej životnosti výrobkov.

  Voľba spotrebiteľa medzi opravou a výmenou by mala byť obmedzená len vtedy, ak by zvolená možnosť bola právne alebo fakticky nemožná alebo by viedla k neprimeraným nákladom pre predávajúceho v porovnaní s druhou možnosťou.

  Napríklad by mohlo byť neprimerané požadovať výmenu tovaru v dôsledku malého škrabanca, ak by takáto výmena tovaru mohla spôsobiť značné náklady a tento škrabanec by sa pritom dal ľahko opraviť.

(54) Členské štáty by mali mať možnosť upraviť podmienky, za ktorých môže namiesto dlžníka konať iná osoba, napríklad podmienky, za ktorých môže povinnosť predávajúceho opraviť tovar splniť spotrebiteľ alebo tretia strana na náklady predávajúceho.

(55) S cieľom chrániť spotrebiteľov pred rizikom závažného oneskorenia by sa každá oprava alebo výmena mala úspešne dokončiť v primeranej lehote.

  Primeraná lehota na dokončenie opravy alebo výmeny by mala zodpovedať najkratšiemu možnému času potrebnému na dokončenie opravy alebo výmeny.

  Uvedená lehota by sa mala objektívne určiť s ohľadom na povahu a zložitosť tovaru, povahu a závažnosť nesúladu a úsilie potrebné na dokončenie opravy alebo výmeny.

  Pri vykonávaní tejto smernice by členské štáty mali byť schopné poskytnúť výklad pojmu primeraná lehota na vykonanie opravy alebo výmeny stanovením konkrétnych lehôt, ktoré by sa mohli vo všeobecnosti považovať za primerané na opravu alebo výmenu, najmä so zreteľom na konkrétne kategórie výrobkov.

(56) V tejto smernici by sa nemali stanoviť ustanovenia, o tom, kde sa majú plniť záväzky dlžníka.

  V tejto smernici by sa preto nemalo vymedziť, kde sa nachádza miesto dodania, ani stanoviť, kde by sa mala uskutočniť oprava alebo výmena.

  Takéto otázky by sa mali ponechať na vnútroštátne právo.

(59) Keď spotrebiteľ ukončí zmluvu z dôvodu nesúladu, v tejto smernici by sa mali stanoviť pravidlá len pokiaľ ide o hlavné účinky práva na ukončenie zmluvy a spôsoby jeho uplatnenia, najmä povinnosť zmluvných strán vrátiť, čo dostali.

  Predávajúci by teda mal byť povinný vrátiť sumu, ktorú spotrebiteľ uhradil ako cenu, a spotrebiteľ by mal vrátiť tovar.

(60) Touto smernicou by nemala byť dotknutá sloboda členských štátov upraviť iné dôsledky ukončenia zmluvy ako dôsledky stanovené v tejto smernici, ako sú napríklad dôsledky zníženia hodnoty tovaru alebo jeho zničenia či straty. Členské štáty by tiež mali mať možnosť upraviť spôsoby náhrady ceny spotrebiteľovi, napríklad spôsoby týkajúce sa prostriedkov použitých na takúto náhradu alebo týkajúce sa prípadných nákladov a poplatkov vynaložených v dôsledku náhrady. Členské štáty by takisto mali mať napríklad slobodu stanoviť určité lehoty na náhradu ceny alebo vrátenie tovaru.

(61) Zásada zodpovednosti predávajúceho za škodu je základným prvkom kúpnych zmlúv.

  Spotrebitelia by preto mali mať nárok uplatňovať si náhradu akejkoľvek škody spôsobenej porušením tejto smernice predávajúcim vrátane náhrady škody spôsobenej v dôsledku nesúladu.

  Takáto náhrada škody by mala čo najviac zaistiť, aby bol spotrebiteľ v situácii, v akej by sa nachádzal, ak by tovar bol v súlade.

  Keďže existencia takéhoto práva na náhradu škody je už zabezpečená vo všetkých členských štátoch, touto smernicou by nemali byť dotknuté vnútroštátne pravidlá týkajúce sa odškodnenia spotrebiteľov za ujmu spôsobenú porušením daných pravidiel. Členské štáty by tiež mali mať naďalej možnosť upravovať nárok spotrebiteľa na náhradu škody v situáciách, ak oprava alebo výmena spôsobila závažné ťažkosti alebo sa oneskorila.

(62) Aby sa zaistila transparentnosť, mali by sa stanoviť určité požiadavky pokiaľ ide o obchodné záruky spolu s požiadavkami na predzmluvné informácie o existencii a podmienkach obchodných záruk uvedených v smernici 2011/83/EÚ.

  Okrem toho, aby sa posilnila právna istota a aby sa zabránilo zavádzaniu spotrebiteľov, v tejto smernici by sa malo stanoviť, že keď podmienky obchodnej záruky obsiahnuté v súvisiacej reklame sú pre spotrebiteľa výhodnejšie ako tie, ktoré sú uvedené v záručnom liste, uplatnia sa výhodnejšie podmienky.

  V tejto smernici by napokon mali byť stanovené pravidlá týkajúce sa obsahu záručného listu a spôsobu, akým má byť sprístupnený spotrebiteľom.

  Záručný list by mal napríklad obsahovať podmienky obchodnej záruky a uvádzať, že zákonná záruka súladu nie je ovplyvnená obchodnou zárukou, pričom treba jasne uviesť, že podmienky obchodnej záruky vytvárajú záväzok, ktorý dopĺňa zákonnú záruku súladu. Členské štáty by mali mať možnosť stanoviť pravidlá týkajúce sa iných aspektov obchodných záruk, na ktoré sa táto smernica nevzťahuje, napríklad spojiť s obchodnou zárukou okrem poskytovateľa záruky iných dlžníkov, a to za predpokladu, že tieto pravidlá nezbavujú spotrebiteľov ochrany, ktorú im poskytujú plne harmonizované ustanovenia tejto smernice týkajúce sa obchodných záruk. Členské štáty by mali mať naďalej možnosť vyžadovať, aby sa obchodné záruky poskytovali bezplatne, ale mali by zabezpečiť, aby akýkoľvek záväzok predávajúceho alebo výrobcu, ktorý spadá pod vymedzenie pojmu obchodné záruky stanovené v tejto smernici, bol v súlade s harmonizovanými pravidlami tejto smernice.

(63) Vzhľadom na to, že predávajúci má voči spotrebiteľovi zodpovednosť za akýkoľvek nesúlad tovaru, ktorý je dôsledkom konania alebo opomenutia predávajúceho alebo tretej strany, predávajúci by mal možnosť uplatniť si nárok na nápravu voči osobe zodpovednej v predchádzajúcich článkoch reťazca transakcií.

  Takéto nápravné opatrenia by mali zahŕňať nápravné opatrenia v prípade nesúladu, ktorý je dôsledkom opomenutia aktualizácie vrátane bezpečnostnej aktualizácie, ktorá by bola potrebná na zachovanie tovaru s digitálnymi prvkami v súlade.

  Táto smernica by sa však nemala dotknúť zásady zmluvnej slobody medzi predávajúcim a ostatnými zmluvnými stranami v reťazci transakcií.

  Podrobnosti týkajúce sa uplatňovania tohto práva, najmä podrobnosti o tom, voči komu a akým spôsobom sa tieto prostriedky nápravy majú uplatňovať a či sú tieto prostriedky nápravy povinného charakteru, by mali stanoviť členské štáty.

  Otázka, či aj spotrebiteľ môže vzniesť nárok priamo voči osobe v predchádzajúcich článkoch reťazca transakcií, by sa v tejto smernici nemala upravovať, s výnimkou prípadov, keď výrobca ponúkne spotrebiteľovi obchodnú záruku na tovar.

(64) Osoby alebo organizácie, ktoré majú podľa vnútroštátnych právnych predpisov legitímny záujem na ochrane zmluvných práv spotrebiteľov, by mali mať právo podať návrh na začatie konania či už pred súdom, alebo správnym orgánom, ktorý má právomoc rozhodovať o sťažnostiach, alebo na začatie príslušného súdneho konania.