(9) Hoci online predaj tovaru predstavuje prevažnú väčšinu cezhraničného predaja Únii, rozdiely vo vnútroštátnych systémoch zmluvného práva sa dotýkajú maloobchodníkov využívajúcich kanály predaja na diaľku, ako aj maloobchodníkov realizujúcich osobný predaj, a bránia im v expanzii cez hranice.
Táto smernica by sa mala vzťahovať na všetky predajné kanály, aby sa vytvorili rovnaké podmienky pre všetky podniky predávajúce tovar spotrebiteľom.
Stanovením jednotných pravidiel vzťahujúcich sa na všetky predajné kanály by táto smernica mala zabrániť akýmkoľvek rozdielom, ktoré by vytvorili neprimeranú záťaž pre rastúci počet maloobchodníkov predávajúcich prostredníctvom viacerých kanálov v Únii.
Potreba konzistentných pravidiel predaja a záruk pre všetky predajné kanály bola potvrdená Komisiou v rámci kontroly vhodnosti spotrebiteľského a obchodného práva Únie uverejnená 29.
mája 2017, ktorá sa takisto vzťahovala na smernicu 1999/44/ES.
- = -
(15) Táto smernica by sa mala uplatňovať na zmluvy o predaji tovaru, vrátane tovaru s digitálnymi prvkami, v prípade ktorých by absencia začleneného alebo prepojeného digitálneho obsahu alebo digitálnej služby zabránila tovaru plniť jeho funkcie a za predpokladu, že uvedený digitálny obsah alebo digitálna služba sú dodávané spolu s tovarom na základe kúpnej zmluvy týkajúcej sa tohto tovaru. Či je dodanie začleneného alebo prepojeného digitálneho obsahu alebo digitálnej služby súčasťou kúpnej zmluvy s predávajúcim by malo závisieť od obsahu danej zmluvy.
To by malo zahŕňať začlenený alebo prepojený digitálny obsah alebo digitálne služby, ktorých dodávanie je výslovne vyžadované v zmluve.
Malo by to tiež zahŕňať kúpne zmluvy, ktoré možno chápať ako zmluvy upravujúce dodanie špecifického digitálneho obsahu alebo špecifickej digitálnej služby, pretože tieto sú pre tovar rovnakého druhu bežné a spotrebiteľ by ich mohol vzhľadom na charakter tovaru odôvodnene očakávať, zohľadňujúc akékoľvek verejné vyhlásenia vydané predávajúcim alebo v jeho mene, alebo inými osobami v rámci predchádzajúcich článkov reťazca transakcií vrátane výrobcu.
Ak sa napríklad inzerovala hybridná televízia ako zahŕňajúca konkrétnu video aplikáciu, uvedená video aplikácia by bola považovaná za súčasť kúpnej zmluvy.
Malo by to platiť bez ohľadu na to, či sa digitálny obsah alebo digitálna služba predinštaluje v tovare samotnom alebo sa musí následne stiahnuť na iné zariadenie a s tovarom sa len prepojí.
Napríklad smartfón by sa mohol podľa kúpnej zmluvy dodávať s normalizovanou predinštalovanou aplikáciou, ako je budík alebo fotoaparát. Ďalším možným príkladom sú inteligentné hodinky.
V takomto prípade by sa hodinky samotné mali považovať za tovar s digitálnymi prvkami, ktorý môže svoje funkcie plniť iba prostredníctvom aplikácie, ktorá sa poskytuje na základe kúpnej zmluvy, ale spotrebiteľ si ju musí stiahnuť do smartfónu; aplikácia by potom bola prepojeným digitálnym prvkom.
Malo by to platiť aj vtedy, ak začlenený alebo prepojený digitálny obsah alebo digitálnu službu nedodáva predávajúci sám, ale ho podľa kúpnej zmluvy dodáva tretia strana.
Aby sa zamedzilo neistote pre predajcov i pre spotrebiteľov, v prípade pochybností o tom, či dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby je súčasťou kúpnej zmluvy, by sa mali uplatňovať pravidlá tejto smernice.
Okrem toho, založenie dvojstranného zmluvného vzťahu medzi predávajúcim a spotrebiteľom, ktorého súčasťou je dodanie začleneného alebo prepojeného digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, by nemalo byť ovplyvnené skutočnosťou, že na to, aby mohol spotrebiteľ využívať digitálny obsah alebo digitálnu službu, musí súhlasiť s licenčnou zmluvou s treťou stranou.
- = -
(39) Tovar s digitálnymi prvkami by sa mal považovať za dodaný spotrebiteľovi vtedy, keď bola dodaná fyzická zložka tovaru a zároveň sa uskutočnilo jediné dodanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby alebo sa začalo nepretržité dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby počas určitej doby.
To znamená, že predávajúci by mal spotrebiteľovi tiež sprístupniť digitálny obsah alebo digitálnu službu takým spôsobom, aby sa digitálny obsah alebo digitálna služba, alebo akékoľvek prostriedky vhodné na ich sťahovanie alebo prístup k nim, dostali do sféry spotrebiteľa a neboli potrebné žiadne ďalšie kroky zo strany predávajúceho na to, aby spotrebiteľ mohol využívať digitálny obsah alebo digitálnu službu v súlade so zmluvou, napríklad poskytnutím odkazu alebo možnosti stiahnutia.
Relevantným momentom pre stanovenie súladu by preto mal byť čas dodania digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ak bola fyzická zložka dodaná skôr.
V dôsledku toho sa dá zabezpečiť jednotný začiatok doby zodpovednosti pre fyzickú zložku na jednej strane a digitálny prvok na strane druhej.
Navyše v mnohých prípadoch spotrebiteľ nie je schopný zistiť chybu vo fyzickej zložke pred dodaním digitálneho obsahu alebo digitálnej služby.
- = -
(45) V lehote jedného roka, alebo v lehote dvoch rokov, ak si členské štáty zvolia uplatňovanie dvojročného obdobia, by spotrebiteľ mal preukázať iba nesúlad tovaru bez toho, aby bolo potrebné preukazovať aj to, že nesúlad v skutočnosti existoval už v čase relevantnom pre stanovenie súladu.
Na vyvrátenie tvrdenia spotrebiteľa by predávajúci musel preukázať, že nesúlad v danom čase neexistoval.
Domnienka, že nesúlad existoval už v čase relevantnom pre stanovenie súladu, by mohla byť navyše v niektorých prípadoch nezlučiteľná s povahou tovaru alebo povahou nesúladu.
Prvý prípad by mohol platiť pre tovary, ktorých kvalita sa zhoršuje v dôsledku ich povahy, ako sú rýchlo sa kaziace produkty, napríklad kvety, alebo tovar, ktorý je určený iba na jedno použitie.
Príkladom druhého prípadu by bol nesúlad, ktorý môže byť len dôsledkom činnosti spotrebiteľa alebo zrejmej externej príčiny, ktoré nastali po tom, čo bol tovar dodaný spotrebiteľovi.
Ak sa v prípade tovaru s digitálnymi prvkami v zmluve stanovuje nepretržité dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, spotrebiteľ by nemal mať povinnosť dokazovať, že digitálny obsah alebo digitálna služba nebola v súlade počas príslušnej doby na stanovenie súladu.
Na vyvrátenie tvrdenia spotrebiteľa by predajca mal preukázať, že v danej dobe bol digitálny obsah alebo digitálna služba v súlade.
- = -
(48) Pokiaľ ide o uvedenie tovaru do súladu, spotrebitelia by mali mať možnosť voľby medzi opravou a výmenou.
Umožnenie spotrebiteľom požadovať opravu by malo podporiť udržateľnú spotrebu a mohlo by prispieť k dlhšej životnosti výrobkov.
Voľba spotrebiteľa medzi opravou a výmenou by mala byť obmedzená len vtedy, ak by zvolená možnosť bola právne alebo fakticky nemožná alebo by viedla k neprimeraným nákladom pre predávajúceho v porovnaní s druhou možnosťou.
Napríklad by mohlo byť neprimerané požadovať výmenu tovaru v dôsledku malého škrabanca, ak by takáto výmena tovaru mohla spôsobiť značné náklady a tento škrabanec by sa pritom dal ľahko opraviť.
- = -
(63) Vzhľadom na to, že predávajúci má voči spotrebiteľovi zodpovednosť za akýkoľvek nesúlad tovaru, ktorý je dôsledkom konania alebo opomenutia predávajúceho alebo tretej strany, predávajúci by mal možnosť uplatniť si nárok na nápravu voči osobe zodpovednej v predchádzajúcich článkoch reťazca transakcií.
Takéto nápravné opatrenia by mali zahŕňať nápravné opatrenia v prípade nesúladu, ktorý je dôsledkom opomenutia aktualizácie vrátane bezpečnostnej aktualizácie, ktorá by bola potrebná na zachovanie tovaru s digitálnymi prvkami v súlade.
Táto smernica by sa však nemala dotknúť zásady zmluvnej slobody medzi predávajúcim a ostatnými zmluvnými stranami v reťazci transakcií.
Podrobnosti týkajúce sa uplatňovania tohto práva, najmä podrobnosti o tom, voči komu a akým spôsobom sa tieto prostriedky nápravy majú uplatňovať a či sú tieto prostriedky nápravy povinného charakteru, by mali stanoviť členské štáty.
Otázka, či aj spotrebiteľ môže vzniesť nárok priamo voči osobe v predchádzajúcich článkoch reťazca transakcií, by sa v tejto smernici nemala upravovať, s výnimkou prípadov, keď výrobca ponúkne spotrebiteľovi obchodnú záruku na tovar.
- = -